Vánoční historický speciál #2 - Tajomstvo nemeckých kamufláží

Reklama

V minulom článku sme sa pozreli na koncept kamufláže, ktorá sa na tankoch využívala prakticky už od ich začiatkov. Každá armáda si vytvárala svoje vlastné kamuflážne vzory a dnes sa pozrieme na to, aké používalo na svojich obrnencoch Nemecko.

Predvojnové obdobie

V období pred druhou svetovou vojnou bol na nemeckých tankoch aplikovaný náter Buntfarbenanstrich (farebný vzor). Ten pozostával z troch farieb: Erdgelb-matt (matná zemitá žltá), Braun-matt (matná hnedá) a Grün-matt (matná zelená). Tento farebný vzor bol na vozidlá nanášaný v pruhoch. Na niektorých kamuflážach boli hrany odlíšené úzkym čiernym pruhom.

Druhá svetová vojna

Na začiatku druhej svetovej vojny používala nemecká armáda na svojich vozidlách prevažne Dunkelbraun (tmavohnedá), neskôr (rok 1940) ale padlo rozhodnutie používať na všetkých vozidlách jednotný tmavosivý náter (Dunkelgrau). Tmavošedá farba dobre splýva s okolitými farbami nekontrastného pozadia na veľké vzdialenosti. V prípade jasne sfarbeného terénu (zimné či púštne bojiská) sa ale nehodí.

Vánoční historický speciál #2 - Tajomstvo nemeckých kamufláží

Keď sa začala ruská zima, posádky používali všetky dostupné prostriedky (krieda, sneh či vápno) na to, aby zamaskovali svoje tmavosivé tanky, ktoré bolo v snehom pokrytej krajine možné veľmi ľahko spozorovať. Problémom bolo to, že pri dažďoch sa tieto kamufláže ľahko zmývali. V Severnej Afrike bola situácia s tmavošedým náterom podobná, postupne sa začala na tanky aplikovať Gelbbraun (žlto-hnedá), druhou farbou bola Graugrün (šedo-zelená). Posádky však aj tu využívali na maskovanie všetky dostupné prostriedky. V roku 1942 sa ale začal prejavovať nedostatok týchto farieb a vozidlá mali sivo-hnedý náter. Ten sa líšil podľa toho, čo všetko posádka na maskovanie vozidla využila.

Postupne sa však menilo bojisko vojny, ktoré sa posúvalo do centra Európy. Vzhľadom na to vznikla požiadavka na kamufláž, ktorá by takémuto typu bojiska čo najviac zodpovedala. Vznikla zároveň snaha zjednotiť a štandardizovať kamuflážne nátery, tie sa preto začali aplikovať v továrňach. Dunkelgrau bola v roku 1943 nahradená farbou Dunkelgelb (tmavožltá), ktorá sa stala základom známeho nemeckého maskovacieho vzoru Hinterhalt-Tarnung (prepadová kamufláž). Používali sa dva základné vzory: bodkový a kruhový. Bodkový vzor aplikoval Diamler-Benz, kruhový zase MAN (Maschinenfabrik Augsburg-Nürnberg) a MNH (Maschinenfabrik Niedersachsen-Hannover). Základom je spomínaná Dunkelgelb s červeno-hnedým a olivovo zeleným vzorom. Samozrejme, kamufláž bola niekedy upravovaná aj samotnou posádkou.

Problémom však bol dlhý proces vytvorenia tohto vzoru a zároveň aj postupný nedostatok farieb. Používanie tohto vzoru prebiehalo od augusta (srpna) do decembra (prosince) 1944. Potom tvorila základ tmavozelená (Dunkelgrün) a na nej boli aplikované pásy alebo škvrny tmavožltej (Dunkelgelb) a červeno-hnedej (Rotbraun). Vzhľadom na to, že nemecká armáda postupne prešla do defenzívy, začali sa viac a viac používať aj ďalšie prostriedky na zvýšenie kamufláže vozidla ako vegetácia (vetvy zo stromov s listami, trsy trávy, seno či drevo), blato, siete alebo plachty. Na konci vojny sa často stávalo, že popri ceste ležali pripravené hromady vetiev, ktoré mohli ustupujúce jednotky použiť na rýchle zakamuflovanie svojich strojov.

V neskorších fázach vojny sa prejavoval čím ďalej viac aj nedostatok farieb a obmedzené počty. S cieľom čo najviac urýchliť výrobu a odosielanie nových strojov na front bolo často aplikovanie náteru na samotnej posádke vozidla. Na to sa mal používať rozprašovač, ak však posádka nemala potrebné vybavenie alebo dostatok času, používala štetce, mopy, handry, jednoducho všetko dostupné.

Interiér

Najčastejšie využívanou farbou pre interiér vozidiel bola počas vojny Elfenbein (slonovina) a Graugrün (šedo-zelená). Niektoré komponenty nainštalované vo vnútri si ponechali svoju farbu z výroby. Aplikovanie farby Elfenbein vytvorilo svetlejší interiér vozidla, naopak Graugrün bola odolnejšia voči olejom a nečistotám. Miesta interiéru viditeľné zvonku mali byť namaľované vonkajšou kamuflážnou farbou. Toto sa však často v praxi nedodržiavalo.