AW: Jak vznikal Chieftain?

    4

    Korene hlavného bojového tanku Chieftain siahajú až do konca druhej svetovej vojny,  počas masovej výroby tzv.  „univerzálneho tanku“ (prestalo rozdeľovanie na tanky pre podporu pechoty a na rýchle prieskumné tanky) Centurion. Na začiatku 50. rokov chcela Veľká  Británia, ktorá bola ešte stále poznačená vojnou, zlepšiť palebnú silu svojich tankov. Prvým krokom bola požiadavka na vývoj stredného tanku č.2 (č1 bol FV 221 Caernarvon, ktorý bol odvodený z tanku Conqueror). Tieto nové stroje mali do služby nastúpiť už v roku 1956 (tento odhad bol však príliš optimistický).

    Cesta za vznikom nového tanku však nebola jednoduchá.

    Metóda pokus-omyl
    Briti pri vývoji svojho nového tanku čerpali z konštrukcie ruského tanku IS-3, ktorý však nebol až taký hrôzostrašný, ako si všetci mysleli. Dôležitú úlohu zohrali aj úspechy tanku Centurion v bojoch proti T-34 v Kórei. Briti vypracovali poradie vlastností, podľa ich dôležitosti:

    1. Palebná sila
    2. Ochrana osádky
    3. Mobilita

    Konštruktéri sa snažili nájsť ideálnu hranici medzi pohyblivosťou a ochranou posádky.

    Nesporná však bola dominancia v palebnej sile. Objavilo sa niekoľko zaujímavých projektov, napríklad Prodigal. Jednalo sa o pokus vytvoriť veľmi ľahký a lacný tank. Niektoré návrhy dokonca zvažovali použitie 120 mm diel. Tieto vozidlá by sme však mohli klasifikovať skôr ako len tančíky. Vrcholom tohto projektu bolo vytvorenie 30 tonového vozidla s automaticky nabíjaným kanónom ráže 120mm L11. Tento projekt však nakoniec nebol úspešný.

    Objavili sa aj zaujímavé spôsoby využitia kvapalín pri streľbe. Najznámejší je pokus s FV4401. Tento systém mal svoje výhody, napríklad pri explózií kvapaliny vo forme aerosólu dosiahli strely vyššiu úsťovú rýchlosť. Systém bol však veľmi komplikovaný a výsledky neboli jednotné (vysoká úsťová rýchlosť nebola zaručená pri každom výstrele).

    V roku 1954 zmenil generálny štáb svoj názor na budúce vozidlá. Mal to byť tank so 4 člennou osádkou, konvenčným usporiadaním a mobilitou tanku Centurion, ktorý mal veľkú maximálnu rýchlosť, čo sa v praxi ukázalo ako celkom zbytočné (príliš vyčerpávajúce pre posádku). Nové vozidlo malo mať pomer 20koní/tona. Maximálna hmotnosť bola 68 ton no neskôr to bolo upravené na 45 ton. Rýchlosť streľby mala byť 10 rán za minútu (počas prvej minúty boja) a 6 rán za minútu (pre 4 ďalšie minúty boja). Vozidlo malo niesť aspoň 60 ks nábojov (80 ks bolo najvhodnejšie).

    Koncept „hlavného bojového tanku“ bol prvý krát definovaný na konferencií v roku 1957 medzi USA, Kanadou a Veľkou Britániou. Požiadavkou bolo, aby delo tohto tanku dokázalo preraziť 120 mm panciera (pod uhlom 60 °) na vzdialenosť 1800m. Najvhodnejšie bolo delo kalibru 120mm.

    FV4201
    S týmto však mnohí odborníci nesúhlasili a navrhovali použitie dela ráže 105 mm (lepšia manipulácia a hmotnosť).  Konečným riešením bol systém rozdelenej munície.  Nevýhodou bolo riziko výbuchu. Tento problém bol odstránený pridaním „mokrej“ priehradky s muníciou (zmes vody a glykolu). Ak bol zasiahnutý kontajner s muníciou, tu sa naliala voda čo spomalilo alebo zastavilo možnú explóziu, takže posádka mala viac času na opustenie vozidla. Dvojdielna munícia sa začala používať, pre vyššiu bezpečnosť, pričom sa zachovala rýchlosť streľby na prijateľných 6 ranách za minútu. Pridanie dela veľkej ráže však nie je jednoduché. Takéto delo zvyšuje hmotnosť celého vozidla. Vývojári sa preto snažili aby bol trup tanku čo najmenší. Jedným z riešení bolo, aby vodič vo vozidle ležal na chrbte (prvýkrát u Chieftain). Vozidlo malo byť poháňané motorom V8 s automatickou prevodovkou. Tento stroj dostal označenie FV4201.

    Rozhodnutie, aby mali tanky viacpalivové motory prišlo v roku 1958 a bolo platné pre všetky západné tanky. V tomto prípade to bol Leyland L60 dvojtaktný diesel. Tento motor mal ľahkú údržbu, bol odolný vďaka malému tlaku, ktorý pôsobil na piesty a aj pri nízkych teplotách podával dostatočný výkon (tie sa na európskom bojisku dali očakávať). Tento koncept, na používanie viacpalivových motorov (napríklad aby bolo možné použiť palivo zajaté nepriateľom) bol však dosť pochybný.

    Navyše to predĺžilo vývoj nového tanku, pretože sa musel prepracovať celý blok motorového priestoru. Vozidlo malo s týmto motorom dosiahnuť rýchlosť 42 km/h a limit pre jeho hmotnosť bol 45,4 tony (neskôr sa zvýšil na 51,8 tony).

    Pri snahe o urýchlenie vývoja nového tanku boli niektoré návrhy testované na modeli „40 tonový Centurion“, ktorý bol známy aj ako FV4202. Boli postavené 3 modely v roku 1956. Jeden z nich sa nachádza v Bovingtone, jeden slúžil ako ozbrojené vozidlo v Bordone a osud tretieho kusu nie je známy. Legenda hovorí, že skončil v Izraeli ale izraelské vojenské zdroje toto tvrdenie popierajú.

    Prototypy FV4201
    V roku 1958 bolo jasné, že tento projekt bude odložený, pretože Leyland bol zaneprázdnený prezbrojovaním tankov Centurion na delá ráže 105mm.  Spoločnosť Vickers Armstrong sa v rámci urýchlenia vývoja vyzvala na pomoc s vývojom tanku.

    Medzitým Leyland pokračoval vo vývoji nového motora. Prvá verzia s jedným valcom bola úspešne testovaná v roku 1958 a  TN12 v roku 1959. V tomto teste sa ukázalo množstvo problémov a ich oprava trvala niekoľko mesiacov. V septembri v roku 1959 bola pripravená prvá verzia motoru L60 v prvom prototype FV4201, ktorý sa volal FV4201 P1.  Veža tanku ešte nebola pripravená a pri testoch ju nahradil kus balastu rovnakej váhy. Pretože sa podobal na niekoľko hradných veží Windsoru, dostal pomenovanie “ Windsorská vežička „. Bola upravená depresia a elevácia z -7,5/+15 stupňov na -10/+20 stupňov. Čelný pancier bol zlepšený a na vežičke bol pridaný svetlomet IR. Medzitým začali aj prvé testy s novými vežami.

    Rôznymi úpravami vozidla klesol pomer výkonu k hmotnosti na 15,5 koní/tona pre plánované motory L60 s výkonom 700 koní. Bolo vytvorených 14 prototypov: 6 (P1-P6) bolo určených pre vojenské skúšky, 6 (W1-W6) pre skúšky v ministerstve vojny a dva pre porovnávacie skúšky s nemeckým tankom Leopard.

    Boli však odhalené nové problémy s motorom. Napríklad prehriatie motora, čo bolo spôsobené ohrievaním výfuku, ktorý musel byť presunutý. Odstránenie tohto problému a niektorých ďalších pridalo tanku 5 ton na váhe. To bolo príliš pre zavesenie Horstmann, muselo byť zosilnené. Výkon motoru sa znížil na 500 konských síl, aby sa zabránilo vibráciám a nakoniec malo vozidlo pomer výkonu motoru k hmotnosti len 10koní/tona, čo bolo omnoho menej ako v pôvodných plánoch. V roku 1961 bol motor prenastavený na 550 konských síl.

    FV4201 P3 za zúčastnil na delostreleckých testoch v roku 1960. Vozidlo malo byť vybavené laserovým diaľkomerom, no nakoniec sa rozhodli pre guľomet .50cal, čo sa ukázalo ako lacnejšie, trvanlivejšie a efektívnejšie riešenie. Briti sa rozhodli pre elektromechanické systém veže namiesto hydraulického (to bolo pomalšie a komplikovanejšie ako u hydrauliky) ale úniky hydraulickej kvapaliny z potrubia boli príliš vysoké riziko pre posádku. Testy pokračovali aj ďalej. Kanón 120 mm L11 sa ukázal ako silná zbraň. Mobilita tanku však nebola až taká, ako bolo pôvodne v pláne.  Dva prototypy (W1 a W2) boli nasadené britskými vojakmi v Nemecku. 1. bol v 1.Kráľovskom tankovom pluku (1st Royal Tank Regiment) a 2. v piatom kráľovskom tankovom pluku (5th Royal Tank Regiment).

    Zdroj: http://aw.my.com/us/hail-chieftain

    Ohodnoťte tento článek!

    4 KOMENTÁŘŮ

    Comments are closed.